Uplatnenie procesných práv poškodeného v trestnom konaní pred súdom
Autorka sa v článku venuje vybraným procesným právam poškodeného v trestnom konaní pred súdom. Cieľom príspevku je poukázať na nevyvážený stav na strane poškodeného a obžalovaného v trestnom konaní na základe komparácie ich základných práv. Tento stav pretrváva napriek rozsiahlym zmenám legislatívy v prospech poškodeného, ktoré boli podnietené najmä Rámcovým rozhodnutím Rady Európskej únie o postavení obetí v trestnom konaní z roku 2001.
V nadväznosti na doterajšie skúsenosti by som týmto článkom chcela reflektovať na problematiku niektorých procesných práva poškodeného v trestnom konaní a reálnej možnosti ich uplatnenia v konaní pred súdom.
Poškodený je stranou trestného konania vedenom pred súdom. Má samostatné procesné postavenie, aj keď svojím pôsobením vystupuje a podporuje stranu prokurátora ako verejného žalobcu zastupujúceho štát a verejný záujem.
Ako taký má právo napr. na účasť na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí, na navrhovanie dôkazov, na oboznámenie sa s podaním obžaloby, na nahliadanie do spisu a pod., pričom tieto procesné práva sa netýkajú výlučne uplatnenia náhrady škody, ako sa veľa krát v praxi pokúšajú presadiť túto teóriu mnohí obhajcovia obžalovaných, a to dokonca s podporou predsedu senátu, ktorý pravdepodobne nemá záujem na zasahovaní poškodeného do otázky zisťovania viny obžalovaného. Táto prax, s ktorou som sa priamo stretla pri zastupovaní záujmov poškodeného, však nemá oporu v platnom práve.
Uplatnenie nároku na náhradu škody v rámci adhézneho konania je len jedným z mnohých práv na strane poškodeného, pričom ide o nárok upravený hmotnoprávnymi predpismi, predovšetkým Občianskym zákonníkom. Navyše, nie všetci poškodení si svoj nárok na náhradu škody uplatnia v rámci trestného konania, najmä keď náhrada škody sa týka len skutočnej škody, avšak nevzťahuje sa následnú škodu akou je napr. ušlý zisk. Napriek tomu má poškodený výrazný záujem na potrestaní páchateľa, pretože je osobou, ktorá je najviac a bezprostredne negatívne zasiahnutá dôsledkami trestnej činnosti páchateľa. Okrem toho, aj samotný výrok o priznaní náhrady škody spôsobenej poškodenému v rámci adhézneho konania má priamy podklad vo výroku o vine obžalovaného. Bez odsúdenia obžalovaného nie je možné priznať poškodenému náhradu škody.
Keď teda Trestný poriadok č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) umožňuje poškodenému navrhovať dôkazy a keďže na Slovensku sa uplatňuje princíp kontradiktórnosti v trestnom konaní, v ktorom má vládnuť rovnosť zbraní, mal byť mať poškodený rovnocenné práva vo vzťahu k ostatným stranám trestného konania. Zásadu rovnosti zakotvuje ako jedno zo základných práv okrem iného aj Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Ústava“) ako najvyšší prameň práva a to v článku 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 3, podľa ktorých „všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 (t.j. v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní.“ Vyššie uvedená základná zásada súdneho konania je obsiahnutá aj v ustanovení článku 3 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplní niektorých zákonov, podľa ktorého „Účastníci konania a strany v trestnom konaní sú si v konaní pred súdom rovní.“ Vzhľadom k tomu sa domnievam, že nepôjde o porovnávanie „neporovnateľného“, ak sa zameriam na porovnanie procesných práv, ktoré Trestný poriadok priznáva poškodenému a ktoré priznáva obžalovanému v konaní pred trestným súdom.
Súčasne však súhlasím s názorom prof. Jelínka, „že rozsah procesných práv poškodeného v trestnom konaní je potrebné odvodzovať tiež od zmyslu trestného konania. Poskytnutie širokých procesných oprávnení až na úroveň porovnateľnú s obvineným (obžalovaným) vedie spravidla k zvýšeniu formálnej náročnosti procesu a k jeho spomaleniu, a tým sa paradoxne znižujú nádeje poškodeného na rýchle a účinné odškodnenie, ktorého sa mu môže dostať. Neúmerné, skôr však neuvážené rozširovanie procesných práv môže byť pre poškodeného kontraproduktívne.“[1] Napriek tomu mám za to, že niektoré trestno-procesné inštitúty je možné stále zlepšovať za účelom celkového zlepšenia postavenia poškodeného.
Vzhľadom k tomu, kontradiktórnosť nemožno chápať v zúženom význame ako rovnosť výlučne medzi obžalovaným a jeho obhajcom na strane jednej a prokurátorom na strane druhej, ale tiež vo vzťahu k poškodenému, ktorý je rovnako stranou konania a nie len svedkom podávajúcim výpoveď o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, ktorá je významným dôkazným prostriedkom.
Aj pri podávaní výpovede možno badať výrazný rozdiel medzi postavením obžalovaného a poškodeného. Poškodený má povinnosť vypovedať ako svedok. Nesmie byť však vypočúvaný o utajovaných skutočnostiach alebo skutočnostiach chránených zákonom alebo medzinárodnou zmluvou uloženou povinnosťou mlčanlivosti, ak jej nebol zbavený. Odoprieť výpoveď môže len v taxatívne ustanovených prípadoch a to:
- ak má príbuzenský vzťah v priamom rade k obžalovanému alebo
- ak je blízkou osobou uvedenou v § 130 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu k obžalovanému alebo
- ak by spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo príbuznému v priamo rade resp. ostatným osobám špecifikovaným v § 130 ods. 2 Trestného poriadku za predpokladu, že by ich ujmu pociťoval ako ujmu vlastnú (pričom v takom prípade sa zisťuje, či na strane uvedených osôb je reálna hrozba nebezpečenstva trestného stíhania) alebo
- ak by tým porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.
Vyššie uvedené prípady sú jediné výnimky, kedy má prednosť ústavné právo poškodeného v pozícii svedka pred dosiahnutím účelu trestného konania, aj keby to mohlo viesť k dôkaznej núdzi[2].
Osobitným prípadom je tiež vypočúvanie maloletého svedka mladšieho ako 15 rokov veku, najmä ak je v pozícii poškodeného v konaní o trestnom čine spáchanom voči blízkej osobe alebo zverenej osobe. Vtedy sa v zvýšenej miere prihliada na to, aby dieťa nebolo vystavované sekundárnej viktimácii a aby sa predišlo nepriaznivému ovplyvňovaniu jeho duševného a mravného vývoja. Takýto výsluch sa robí za pomoci technických zariadení na záznam zvuku a obrazu, aby dieťa nemuselo byť v ďalšom konaní opakovane vypočúvané.
Naproti tomu, obžalovaný má právo odoprieť výpoveď z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez udania dôvodu. K výpovedi nemôže byť žiadnym nezákonným spôsobom nútený, pretože nikto nemá povinnosť kriminalizovať svoju vlastnú osobu.
Ďalší výrazný nepomer medzi právom poškodeného a obžalovaného v konaní pred súdom je v možnosti viesť výsluch a klásť otázky svedkom a znalcom. Obžalovaný resp. jeho obhajca je oprávnený vykonať výsluch svedkov a znalcov. Poškodený toto právo nemá. Trestný poriadok mu len priznáva právo so súhlasom predsedu senátu klásť doplňujúce otázky (viď napr. § 258 ods. 3 Trestného poriadku, § 261 ods. 3 Trestného poriadku). Tento nepomer nebol odstránený ani novelou Trestného poriadku účinnou od 01.09.2011, ktorá naďalej pojednáva len o výsluchu súdom, prokurátorom, obžalovaným a obhajcom.
Navyše, poškodený vystupujúci v pozícii svedka nemôže byť v zmysle ust. § 261 ods. 2 Trestného poriadku prítomný na hlavnom pojednávaní pri výsluchu obžalovaného z dôvodu, že sám ešte nebol v konaní pred súdom vypočutý. Ak poškodený nemá splnomocnenca, nemá ani žiadnu reálnu možnosť klásť obžalovanému doplňujúce otázky, a teda de facto ani vykonávať svoje procesné práva strany trestného konania priznané Trestným poriadkom, čo však zákon žiadnym spôsobom nerieši. V praxi som sa však stretla aj s tým, že predseda senátu nedôvodne poslal aj splnomocnenca poškodeného počas výsluch obžalovaného mimo pojednávaciu miestnosť, aj keď následne ho informoval o podstate jeho výpovede.
Na druhej strane, ak by nemohol vypočuť poškodeného ako svedka obžalovaný resp. jeho obhajca v čase, keď sa viedlo trestné stíhanie voči konkrétnej osobe, bol by to dovolací dôvod za predpokladu, že by sa výsluch poškodeného uskutočnil bez prítomnosti obhajcu a súčasne ak by táto výpoveď bola rozhodujúca na zistenie skutkového stavu a zároveň by v rámci konania pred súdom bola čítaná pre niektorý z dôvodov uvedených v ust. § 263 Trestného poriadku. Takúto výpoveď poškodeného by nebolo možné použiť ako dôkaz v konaní pred súdom, pretože by tým bolo porušené právo obvineného na obhajobu[3].
Nevyvážený stav na strane poškodeného a obžalovaného podčiarkuje tiež možnosť legálneho odobratia statusu účastníka, a teda postavenia strany v trestnom konaní poškodenému v zmysle ust. § 47 ods. 3 Trestného poriadku. Aj keď je zrejmé, že dané ustanovenie nie je veľmi precízne s poukazom na neurčitý pojem „veľký počet poškodených, spravidla prevyšujúci sto“, a aj keď tento návrh môže dať len generálny prokurátor a aj keď o odňatí statusu strany trestného konania môže rozhodnúť len Najvyšší súd Slovenskej republiky, predsa len svojím zásahom výrazne vplýva na práva na strane poškodeného. V prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodne o tom, že odoberá poškodenému status strany trestného konania, poškodený nemôže viac vykonávať svoje práva a slobody, ktoré by mu inak patrili v zmysle Trestného poriadku[4]. Povinnosti vypovedať ako svedok ho však toto odňatie procesných práv nezbavuje. V prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodne o nepripustení účasti poškodených v trestnej veci, je generálny prokurátor povinný zverejniť predmetné rozhodnutie súdu, aby si dotknutí poškodení mohli svoje prípadné nároky na náhradu škody včas uplatniť v civilnom konaní. Toto zverejnenie sa vykonáva prostredníctvom internetovej stránky generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Keďže sa však toto rozhodnutie nedoručuje každému známemu poškodenému jednotlivo, môže sa stať, že dotknutá osoba sa o rozhodnutí o odňatí statusu poškodeného v trestnom konaní dozvie neskoro na to, aby si prípadné právo na náhradu škody mohla uplatniť v občiansko-právnom konaní.
Rozhodnutie o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní nemá žiaden vplyv na právo poškodeného vyjadriť sa, či súhlasí s trestným stíhaním v súlade s ust. § 211 Trestného poriadku, ani práva vziať takýto súhlas späť[5]. Je to tiež preto, že hlavným predmetom a účelom Trestného poriadku obsiahnutom v ustanovení § 1 je zabezpečiť náležité zistenie trestných činov a dosiahnuť spravodlivé potrestanie páchateľov.
Nerovnováha medzi postavením poškodeného a obžalovaného je zrejmá tiež pri záverečných rečiach. Poškodený môže sám alebo prostredníctvom svojho splnomocnenca predniesť záverečnú reč, avšak nemá súčasne právo posledného slova. V prípade, ak by došlo k odročeniu hlavného pojednávania, poškodenému nebude udelené slovo na opätovné prednesenie záverečnej reči, v ktorej sa poškodený má možnosť venovať dôvodnosti priznania nároku na náhradu škody spôsobenej v priamej príčinnej súvislosti s prejednávaným protiprávnym skutkom obžalovaného, keďže sa od neho neočakávajú žiadne obšírne vyjadrenia k otázke viny obžalovaného a to napriek tomu, že poškodený sa oprávnene usiluje „o správne zistenie a posúdenie zavinenia k určitému skutku, nakoľko takéto zistenie podmieňuje správnosť výroku o náhrade škody“[6]. Na druhej strane, obžalovaný má právo záverečnej reči, ktorú môže predniesť buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu a môže sa v nej vyjadriť ku všetkým podstatným skutočnostiam a vykonaným dôkazom, pričom súčasne má právo posledného slova, ktorého zmyslom je pôsobiť na rozhodujúcu fázu trestného konania, keď súd vyhodnocuje vykonané dokazovanie.
Závažným rozdielom medzi procesnými právami poškodeného a obžalovaného je tiež možnosť podávania opravných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam. Najvýraznejšie je to pri urýchlenom trestnom konaní, ktoré končí vydaním trestného rozkazu. Voči tomuto rozhodnutiu poškodený je oprávnený podať opravný prostriedok - odpor, a to jedine v prípade, ak si včas uplatnil svoj nárok na náhradu škody, pričom odpor môže smerovať len voči výroku o náhrade škody. Naproti tomu, obžalovaný má právo podať odpor voči trestnému rozkazu vo vzťahu ku všetkým jeho výrokom. Dokonca toto právo Trestný poriadok priznáva aj ďalším osobám na strane obžalovaného, ktorými sú jeho príbuzní v priamom rade, súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh, ako aj zákonný zástupca obžalovaného a jeho obhajca. Ak podá odpor poškodený, trestný rozkaz sa ruší vo výroku o náhrade škody, pričom súd uznesením odkáže poškodeného na občiansko-právne konanie resp. konanie pred iným príslušným orgánom, t.j. trestný súd sa viac nárokom na náhradu škody nezaoberá. Na jednej strane je to pochopiteľné vzhľadom na vyššie uvádzaný hlavný účel trestného konania. Až do poslednej novely Trestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z.z. účinným od 01.09.2011 Trestný poriadok vôbec neriešil situáciu, ak k podaniu odporu zo strany obžalovaného výlučne voči výroku o náhrade škody (viď § 355 ods. 2 Trestného poriadku). Toto od vyššie uvedenej novely neplatí a postupuje sa rovnako ako v prípade odporu zo strany poškodeného. Tým bolo jednoznačne ustálené, že trestný súd nie je povinný sa viac zaoberať adhéznym konaním a toto právoplatne končí.
Rovnako pri podaní riadneho opravného prostriedku voči rozsudku, t.j. pri odvolaní, poškodený sa môže odvolaním domáhať nápravy výlučne pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, aj keď tento výrok má svoj podklad vo výroku o vine. Nemá však možnosť vyjadrovať sa k otázke zavinenia obžalovaného. Zákon aj v tomto prípade pamätá na širší okruh osôb na strane obžalovaného, ktoré sú oprávnené podať odvolanie v jeho prospech. Poškodený takéto privilégium udelené nemá. Okrem toho, všeobecne vládne názor opieraný o judikát R 29/1974, že aj v prípade, ak by absentovalo riadne poučenie poškodeného o jeho právach, toto by nebolo na rozdiel od poučenia obžalovaného, ktoré je v podstate prvým krokom k uplatneniu práva obvineného na obhajobu, dôvodom pre zrušenie napadnutého trestného rozsudku z dôvodu podstatnej chyby konania. Osobne sa však prikláňam k názoru prof. Čečota a JUDr. Kovalančíkovej publikovanom v Justičnej revue č. 5/1999, podľa ktorých v prípade, ak chýba obligatórny obsah poučenia poškodeného, t.j. poučenia o jeho základných trestno-procesných právach, ide o zásadnú chybu konania, ktorá by mala byť odstránená, ak chce justičný orgán zabezpečiť riadne a literu zákona napĺňajúce trestné konanie, pretože „nenaplnenie obligatórneho obsahu poučenia poškodeného v trestnom konaní má logicky za následok aj neposkytnutie mu plnej možnosti uplatnenia jeho zákonných práv“ a ako také má význam „z hľadiska procesnej platnosti (prípustnosti) následne vykonaného výsluchu alebo iného dôkazného prostriedku“[7]. Odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie kvôli výroku o náhrade škody v prípade, ak je tento výrok v rozpore so zákonom.
Poškodený nie je oprávnený na priame podanie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania. Môže len ako strana trestného konania podať podnet na základe niektorého z dôvodov uvedených v ust. § 371 Trestného poriadku ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý sám zváži, či podá alebo nepodá tento mimoriadny opravný prostriedok. Naproti tomu, obžalovaný môže podať priamo dovolanie voči výroku súdu, ktorý sa ho týka, pričom toto právo majú aj ďalšie osoby na strane obžalovaného pri zachovaní podmienky zakotvenej v ust. § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
Záverom by som sa chcela venovať trovám konania na strane poškodeného. Skutočnosť, že nielen obvinený, ale poškodený má nárok na bezplatnú právnu pomoc v trestnom konaní, bola do slovenského trestného práva zakotvená s účinnosťou od 01.08.2004. Týka sa to však len tých poškodených, ktorý si uplatňujú v rámci adhézneho konania nárok na náhradu škody. Súdom poverený zástupca poškodeného z radov advokátov má následne nárok na tarifnú odmenu. Ak však poškodený nepreukáže odôvodnenosť bezplatnej právnej pomoci, tieto trovy hradí sám. Pozitívne možno hodnotiť ustanovenie § 557 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého v závislosti od okolností prípadu môže súd, aj keď nebol poškodenému priznaný nárok na náhradu škody, na návrh rozhodnúť o uložení povinnosti odsúdenému nahradiť poškodenému celé alebo čiastočné trovy, ktoré vynaložil v trestnom konaní, ak to možno považovať za spravodlivé.
[1] Jelínek, J.: Postavení poškozeného v trestním řízení – možnosti zdokonalení právní úpravy nejsou vyčerpány. Kriminalistika, ročník XXXVI 2/2003, zdroj:
http://aplikace.mvcr.cz/archiv2008/casopisy/kriminalistika/2003/03-02/jelinek.html
[2] Judikát (Rt) 1 Tošs 9/2008
[3] Judikát (Rt) 5 Tdo 16/2009
[4] pozri Judikát ÚS 262/08
[5] Judikát (Rt) 6 Ndt 6/2004
[6] Jelínek, J.: Poškozený v českém trestní řízení. Praha: Karolinum, 1998, s. 68
[7] Čečot, V., Kovalančíková, V.: Niekoľko poznámok o uplatňovaní práva poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní. Justičná revue č. 5/1999, str. 55
publikované v: Justičná revue č. 1/2012 (ročník 64), str. 98 - 103